Základné údaje
Okres Galanta má rozlohu 641 km2, čo je hodnota o 20 km2 väčšia ako celoslovenský priemer. Okres Galanta má 94 560 obyvateľov, čím sa okres Galanta z hľadiska počtu obyvateľov radí k väčším okresom Slovenska (priemerný počet obyvateľov v jednotlivých okresoch Slovenska podľa SBOD 2001 je 68 000).Hustota zaľudnenia okresu Galanta 147 obyvateľov/km2, čo je v porovnaní s hustotou zaľudnenia Slovenskej republiky takmer 1,5 krát väčšia hodnota. Okres Galanta tvorí 36 obcí, z čoho majú štatút mesta 3 obce.
Poloha
Územie okresu Galanta sa rozprestiera na juhozápadnom Slovensku (viď Mapa 1). Najsevernejší bod okresu Galanta leží v katastrálnom území obce Šalgočka (48º 22´ s.g.š.) a najjužnejšie položený bod okresu Galanta sa nachádza v katastrálnom území obce Dolný Chotár (47º 49´ s.g.š.). Najzápadnejší bod okresu Galanta leží katastri obce Veľký Grob (17º 28´ v.g.d.) a najvýchodnejší bod okresu sa nachádza v katastri obce Kráľov Brod (17º 52´ v.g.d.) (VKÚ 1999).
Zdroj: Alföldiová, M. (2008)
Celé územie sledovaného regiónu sa rozprestiera na Podunajskej nížine. Južná časť okresu sa rozprestiera na Podunajskej rovine, ktorá na severozápade prechádza do Trnavskej pahorkatiny a na severovýchode prechádza do Nitrianskej pahorkatiny (viď Mapa 2). Najvyšší bod okresu Galanta, 200 m n. m. sa nachádza na území Nitrianskej pahorkatiny a najnižší bod okresu Galanta, 111 m n. m. je na mieste vtoku Čiernej Vody do Malého Dunaja. Možno povedať, že povrch regiónu je rovinatý a na severe pahorkatinný a celkovo je málo členitý. Nevytvára žiadne bariéry v rozvoji regiónu.
Celý okres spadá do teplej klimatickej oblasti a je jedným z najsuchších území Slovenskej republiky. Územie okresu Galanta sa zaraďuje do úmoria Čierneho mora. Východnou časťou okresu preteká rieka Váh, ktorého hladina je zdvihnutá priehradou pri Kráľovej nad Váhom. Rovinatú časť okresu pokrývajú čiernice a fluvizeme. Na pahorkatine sa v menšej miere nachádzajú černozeme a hnedozeme.
Väčšinu územia okresu pôvodne pokrýval lužný les, ktorého zvyšky sa dodnes zachovali pozdĺž Malého Dunaja a Váhu. Na iných miestach sa na neveľkých plochách vyskytujú najmä duby a agáty.
Typickými pre okres sú živočíchy kultúrnej stepi: jarabica poľná, prepelica poľná, zajac poľný, syseľ obyčajný, škovránok poľný. Pri Váhu a Malom Dunaji hniezdi veľa druhov vodného vtáctva.
Do okresu Galanta nezasahuje žiadny národný park ani chránená krajinná oblasť.
Okres Galanta spadá podľa administratívneho členenia Slovenskej republiky do Trnavského samosprávneho kraja, v rámci ktorého sa rozprestiera v južnej časti. Tvar okresu Galanta je nepravidelný, pretiahnutý v smere sever - juh. Okres Galanta susedí na severe s okresmi Trnava a Hlohovec, na východe s okresmi Nitra a Šaľa, na juhu s okresmi Komárno a Dunajská Streda a na západe s okresom Senec (viď Mapa 1). Okres Galanta má výhodnú polohu jednak k hlavnému mestu Slovenskej republiky (cestná vzdialenosť Galanta – Bratislava: 50 km), ale aj k niektorým ďalším administratívnym a priemyselným centrám, napr. Galanta – Trnava: 20 km a Galanta – Šaľa: 12 km.
Galanta
História osídlenia oblasti Galanty je archeologicky doložená už od neolitu. Najstarší písomný doklad o Galante sa zachoval v listine, ktorá bola napísaná z príkazu kráľa Belu IV. v rokoch 1237. V tejto písomnej správe sú uvádzané majetkové pomery na území zvanom Galanta. Do roku 1421 prechádzal majetok obce vlastníctvom viacerých rodov. Od toho roku sa majoritnými vlastníkmi galantských majetkov postupne stávali príslušníci šľachtického rodu Esterházyovcov, ktorí takmer šesť storočí udávali smer i tempo rozvoju mestečka. Galanta získala svoje prvé výsady na konanie výročných jarmokov už v 16. storočí, okolo roku 1564 - 1570. Výsady pozdvihli Galantu do stavu mestečiek. V roku 1635 dostala Galanta od kráľa Ferdinanda II. ďalšiu výsadnú listinu, ktorou sa mestu povolilo konanie štyroch výročných jarmokov a pribudlo k ním aj konanie týždenných trhov.
Už od 16. storočia bola v Galante škola, od 17. storočia tu existovala aj nemocnica. V 18. storočí bol markantný aj rozmach remesiel, dôkazom ktorého bolo aj založenie cechu obuvníkov a cechu čižmárov. Druhá polovica 19. storočia priniesla dôležité zmeny v živote mestečka. Galanta sa stala administratívnym centrom, sídlom okresného súdu, pozemkovej knihy, daňového úradu a pošty. Hospodársky rozvoj podnietil aj zakladanie peňažných ústavov. V roku 1850 bola pripojená na železničnú sieť.
Rod Esterházyovcov zanechal pre mesto tri krásne kultúrne pamiatky. Renesančný kaštieľ bol postavený okolo roku 1600 Františkom Esterházym. Stavebný vývoj kaštieľa s opevnením predstavoval hodnotný komplex neskororenesančnej architektúry. Súčasnú podobu získal po celkovej rekonštrukcii, ktorá bola dokončená v roku 1992. Kaštieľ je vo vlastníctve mesta a nachádza sa v ňom obradná miestnosť a mestská galéria. Neogotický kaštieľ dali postaviť v roku 1633 bratia Daniel a Pavol Esterházyovci ako renesančný opevnený objekt. V roku 1736 bol prestavaný v barokovom slohu. Dnešnú podobu nadobudol kaštieľ v roku 1861 po radikálnej prestavbe Jozefom Esterházym, ktorý sa inšpiroval romantickou anglickou gotikou. Neogotický kaštieľ je vo vlastníctve mesta. Na kaštieli boli započaté rekonštrukčné práce, ktoré sa pre nedostatok peňažných prostriedkov prerušili. V súčasnosti je kaštieľ nevyužívaný. Mesto hľadá investora, ktorý by túto kultúrnu pamiatku zrekonštruoval. Neogotická pohrebná kaplnka rodu Esterházyovcov na starom cintoríne slúži ako dom smútku.
Významnou kultúrnou pamiatkou mesta je i rímskokatolícky kostol sv. Štefana Kráľa, ktorý bol dokončený a vysvätený v roku 1805. Je to monumentálna dvojvežová klasicistická stavba s barokovými prvkami. V interiéri kostola vyniká oltár z roku 1741, ktorý bol prenesený zo zbúranej barokovej kaplnky Sedembolestnej Panny Márie.
Mestská časť Nebojsa sa v písomných prameňoch spomína po prvý raz v roku 1405. Na jej území sa nachádza kaštieľ, ktorý vybudovala rodina Baloghovcov ako opevnený objekt. Väčšina neskorších majiteľov kaštieľ prestavovala. Najradikálnejšia prestavba bola realizovaná v roku 1600 tak, aby mohla čeliť tureckému nebezpečenstvu. Kaštieľ je v súčasnosti súkromným majetkom a v dôsledku dlhodobej nečinnosti majiteľa chátra.
Prvá písomná zmienka o mestskej časti Hody je z roku 1291. V roku 1672 sa spomína kaštieľ s majetkami, ktoré boli súčasťou dedičstva Mikuláša Andrášiho. Dnešná podoba kaštieľa je daná prestavbou z roku 1780 v klasicistickom slohu. V 60-tych rokoch 19. storočia sa vlastníkmi objektu stali Esterházyovci. V súčasnosti bol prinavrátený reholy Saleziánov Don Bosca.
Počas prvej pozemkovej reformy v roku 1921 bola založená dnešná mestská časť Galanty - Javorinka, predtým Štefánikovo. Osídlili ju kolonisti z trinástich považských obcí. Ku Galante bola pričlenená v roku 1960.
Sereď
Mesto Sereď leží v Podunajskej nížine na pravom brehu Váhu v nadmorskej výške 129 m.
Vznikla ako osada strážcov vodného hradu Šintava. V prvej písomnej zmienke z roku 1313 sa uvádza ako Zereth. V minulosti patrila k panstvu Šintava, od roku 1817 bola centrom panstva Sereď. Vlastníkmi panstva boli významné šľachtické rodiny Thurzovcov a Esterházyovcov. Mestečko bolo významným obchodným centrom južného Považia, známe najmä trhmi s dobytkom , obilím a drevom, ktoré spolu s iným tovarom splavovali po Váhu zo severného Slovenska. V Seredi bola konečná stanica konskej železnice vedúcej z Bratislavy, vybudovanej v rokoch 1837-1846. Pri Váhu bol Kráľovský soľný sklad, odkiaľ sa soľ po železnici dopravovala až do Viedne.
Z historických pamiatok je najvýznamnejšou kaštieľ v parku. Je to prestavaný zvyšok pôvodného vodného hradu, ktorý stál v chotári Šintavy, ale po zmene koryta Váhu v Seredi. Dnešný stav odráža prestavbu kaštieľa z roku 1841. Dominantou mesta je rímskokatolícky sv. Jána Krstiteľa z roku 1781, postavený v barokovo- klasicistickom štýle.
Dnešná Sereď je rozvíjajúce sa mesto s výraznou štruktúrou potravinárskych podnikov regionálneho i celoslovenského významu. Mesto na spotrebnom trhu reprezentujú výrobky podnikov Hubert , a.s., Seredský cukrovar, Nova a.s., I.D.C. Holding, Pečivárne, spol. s r.o. , B.M.Kávoviny, spol. s r.o. a Seredský mäsový priemysel, a.s. V bývalých priestoroch Niklovej Huty dnes pôsobí viacero spoločností zaoberajúcich sa napríklad výrobou krémov na ošetrovanie obuvi, drobných odliatkov, výrobkov z ocele, sklolaminátov a spracovaním použitých akumulátorov.
Štvrtinu obyvateľov mesta tvorí mládež do 18 rokov veku.
Ubytovacie možnosti poskytuje v meste hotel Hutník (72 lôžok) a penzión Tempo (10 lôžok). Sú tu dva peňažné ústavy, VÚB a Slovenská sporiteľňa a.s. Mesto má vo vlastníctve polikliniku, dom kultúry a kultúrne stredisko Nova. Prostredníctvom Mestského bytového podniku s r.o. spravuje časť bytového fondu na území mesta.
Zmienený kaštieľ predstavuje potencionálne možnosti pre vybudovanie ďalších ubytovacích zariadení alebo priestorov pre účely podnikania v oblasti umenia alebo vedy. Intravilán mesta poskytuje plochy pre výstavbu rodinných domov, bytových domov i priemyselných stavieb.
Veľmi dobré je napojenie diaľničným privádzačom na diaľnicu spájajúcu Bratislavu s Trenčínom. V opačnom smere je dostupná 30 km vzdialená Nitra. Možnosti cestovania do blízkeho i vzdialenejšieho okolia vypĺňa diaľkových autobusových liniek a železnica.
Rekreačnou prímestskou zónou je časť Starý most (bývalý Camping) so športoviskami a tobogánom.
Sládkovičovo
Mesto Sládkovičovo sa nachádza na nive Dudváhu, ktorý tečie východnou časťou mesta a Čiernej vody , na juhozápadnom okraji chotára.
Prvýkrát sa spomína v listine z roku 1326 v podobe Gyozyg. Obec predtým Diosek – V stredoveku viackrát menila majiteľov. V 14. storočí patrila Dudvágyovcom, Dudvagszeghyovcom, Orosovcom , V 16. storočí budínskym klariskám. Koncom 18. storočia ju získali Esterházyovci, po nich Zichyovci. K starému Dioseku patrila osada Dudvágszeg doložená v listine z roku 1647 ako samostatná obec , ktorú v roku 1673-1683 zničili Turci a po ktorej dodnes zostal iba názov chotárneho dielu.
Na území obce v rokoch 1785-1786 boli usadení nemeckí kolonisti. Táto kolónia sa začiatkom 19. storočia osamostatnila ako obec s názvom Nemecký Diosek, zatiaľ čo starý Diosek sa od tých čias nazýval Maďarským. Tieto dve samostatné obce boli v roku 1943 administratívne zlúčené pod názvom Diószeg. V rokoch 1945-1948 obec mala názov Dioseg, v roku 1948 dostala nový názov Sládkovičovo. Štatút mesta bol udelený 1. januára 1983.
V meste sa nachádzajú pozoruhodné pamiatkové objekty : kaštieľ a mauzóleum Kuffnerovcov, administratívna budova cukrovaru z druhej polovice 19. storočia, kostol Panny Márie zo začiatku 17. storočia a ďalšie.
Malá Mača je od roku 1986 prímestskou časťou mesta Sládkovičovo. Prvá písomná zmienka o obci je z roku 1326 v podobe Mached. Rímskokatolícky kostol v Malej Mači z polovice 13. storočia, zasvätený sv. Margite , patrí medzi významné románske pamiatky okresu. K meste patrí aj osada Nový Dvor, kde koncom 18. storočia boli usadení nemeckí kolonisti, ktorí sa neskoršie presťahovali do Nemeckého Dioseku. V roku 1912 tu bola postavená šľachtiteľská stanica cukrovaru.
Sládkovičovský cukrovar patrí medzi najstaršie cukrovary na Slovensku, bol založený v roku 1867 viedenskými veľkopodnikateľmi z rodiny Kuffner a Guttman. V meste boli založené prvé mraziarne v strednej Európe.
V súčasnosti v budove kaštieľa sídli Inštitút vzdelávania odborov, ktorý zabezpečuje i diaľkové vysokoškolské štúdium na vysunutých fakultách slovenských vysokých škôl.
Z hľadiska cestovného ruchu mesto je známe svojim termálnym kúpaliskom Vincov les. V 17 hektárovom areáli termálneho kúpaliska je vybudovaných 5 bazénov. Súčasťou areálu kúpaliska je jazero, kde je možné vykonávať rôzne druhy športov a rybolov.
Obce na území okresu Galanta: